Jednofázové kvasenie V budúcom živote (recenzia)

Na jeseň vydala štvorčlenná ABBA nový album. Aj trojčlenné Jednofázové kvasenie (d'alej JFQ) vydalo album. Náhoda? Sotva! Jednak štyri plus tri dávajú dokopy šťastné číslo sedem, jednak JFQ je ABBA slovenského folku - oba tímy účinkujú od dávnych 70. rokov minulého storočia a ak sa Benny Anderson vytešuje, že s ABBA mu v novom tisícročí odpadla starosť o peniaze, aj mládenci z JFQ majú v tomto smere po starostiach - všetci traja už pár rokov poberajú plnotučné slovenské starobné dôchodky. Všetko skrátka do seba zapadlo.

Čo je švédske, Švédom, my sa sústreďme na našich, na ich nový, v poradí šťastný siedmy album „V budúcom živote" (2021). V profile JFQ, ktorý vyšiel v Novom Populári pred desiatimi rokmi, som písal, že albumy si zaslúžilí baťkovia slovenského folku vydávajú ako zobrané spisy z už dávno hotoveho materiálu. Najmä z plodného tvorivého obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Vždy doplnené o pár noviniek a niekedy aj o skladbu spriazneného kolegu z niekdajšieho pesničkárskeho kolchozu Slnovrat. Na ostatnom albume - šípim, že nie poslednom - sa to má tak, že až drvivo prevažujú novšie piesne od Miloša Janouška. Zo štrnástich desať. Dušan Valúch tentoraz vydodal iba tri svoje - „Nikto (Neviditeľnosť)", „Tečie mi voda do rukáva" a „Do trinástej izby". Že by Dušan, v súkromí agilný turista, nenápadne zišiel z pesničkárskych ciest (od okresných a ešte väčších miest) na chodníčky až prte, čo vedu k hudbe najvelebnejšej - k tichu? Uvidíme. A slnovratným bonusom sa stal starý poopičný „protestong" Martina Maška ,Blues o odzbrojení". Všetko dal dramaturgicky dokopy a zaranžoval nepíšuci člen JFQ, klarinetista a flautista Kajo Svozil vulgo „považský Ekrbilk". Preto aj toľko ozvukov tradičného džezu na albume. Nahrávalo sa rozvážnym seniorským tempom, v rokoch 2020 - 2021 v osvedčenom štúdiu Verklík Juliána Raticu, ktorý sa popri nahrávaní, mixovaní a mastrovaní pridával k triu na bicích a perkusiách.

Prelomové umelecké preporodenia a revolučné hudobné experimenty sa ani na novom albume nekonajú. Nič rokmi overené a preverené nebolo opustené. V duchu klasikovho poznania, v súvislosti s JFQ už spo-mínaného, že zbytočné je - len kvôli pochybnému novotárstvu - nútiť Hemingwaya, aby z ničoho nič začal písať aj ako Zuzka Zguriška. Určité zmeny ale v JFQ nastali. Baťkom zdrsneli hlasy a v textoch pribudli temnejšie témy a tóny:

Niečo sa minulo, niečo sa kráti / všetko ide k mínusu. („Niečo sa minulo", s empatickým chlapským zborom v refréne), Býval som filozofom, dnes už to nemá cenu, / myšlienky sú len stáda, ktoré sa niekam ženú... („Pred zrkadlom"), skvelé južanské blues s ostro nabrúsenou gitarou hosťujúceho Milošovho syna Jakuba), Stratím sa v krajine, kde sotva tuším prienik / pod krídlom rogalla a obalený v srieni („Hmly", priam nohavicovsky Milošom ladené a spievané), Všetko, čo som tu urobil, si môžem strčiť za sklo... Hodil som kameň do vody, dopadol presne ako ja... („Hodil som kameň", jemne sebaironická bilančná, s vianočne betlehemskými husľami Milana Tedlu, tradičného hudobného hosťa); Mám pusto v duši a v srdci hada... zmizol svet, čo bol dôverne známy, a nový neprišiel... („Než príde ráno", polnočne čierne bluesové zamyslenie nočného vtáka oddeleného stenou od ľudí), Nikto ma nevidí, nikto mi nevadí. A nikde nikto... (,Nikto/Neviditeľnosť", spievaný Dušanovým pekne dozretým barytónovým témbrom.)

Ale všetky tie obzretia za doterajšírn životom, bilancie, trpké poznania či neopatrné pohľady do zrkadla a z nich plynúce občasné návaly neveselosti, zmierňuje nesentimentálny nadhľad a humor typický pre celú tvorbu JFQ. I nostalgicky do retra ladené tradicionálové aj typicky „jednofázové" aranžmány piesní na albume, s ktorými vypomohli kvalitní muzikantskí hostia.

Baťkovia z JFQ už priniesli toľko výborných piesní (ABBA, aby sme boli spravodliví, tiež), že ich poslucháčom by to stačilo k spokojnosti aj bez práve vydaného albumu „V budúcom živote". O to príjemnejšie je zistenie, že ani on nie je v kvalitnej diskografii JFQ len do počtu.

Gaco Novomesský