Naši spoluhráči 1. (Fedor Frešo - Milan Tedla - Jaro Filip)

Fedor Frešo

Predstavovať Fedora Freša je asi zbytočné. Človeka, ktorý tvoril históriu slovenského a českého rocku a s ktorým sú spojené mená ako The Soulmen, Prúdy, Collegium musicum, M Effect alebo Fermata, pozná aj najväčší hudobný ignorant.

Naše kontakty sa začali ešte začiatkom osemdesiatych rokov, keď sa jedného večera, vyzbrojený svojou legendárnou basmandolínou, objavil v podzemí Divadla u Rolanda, s Paľom Malovičom odohral pár pesničiek a od toho okamihu sa viac či menej pravidelne objavoval na väčšine vystúpení pesničkárskeho združenia Slnovrat. Keď potom uprostred Slnovratu vznikla platforma Jednofázové kvasenie, úplne plynulo sa zapojil aj do tohto projektu a spolu s Milanom Tedlom sa stal jedným zo stálych spoluhráčov JFQ.

Odpoveď na to, prečo on, príslušník prvej rockovej a džezovej ligy, hrával s nami, amatérmi, dal vo svojej knihe Sideman: „Skonštatoval som, že vo svete folkových hudobníkov sa mi páči. Sú to poväčšinou veľmi inteligentní a komunikatívni chlapci, nemožno si ich neobľúbiť. A ako amatéri nekladú prehnané požiadavky, skôr žijú tak trochu v mindráku, že o hudbe nevedia nič. Ale zato skladajú pesničky a píšu krásne texty.“ Naše muzikantské výkony obvykle sledovával so zhovievavým pobavením - koniec koncov práve Fedor je autorom výroku na adresu Jednofázového kvasenia: „Vy nie ste skupina – vy ste hudobný krúžok“. Nikdy mu však nevadilo byť jeho súčasťou.

Naša spolupráca trvala s prestávkami takmer štvrťstoročie a Fedorova basa sa výrazne premietla aj do prvého, eponymného albumu Jednofázového kvasenia. Lenže potom sa začali preberať k životu staré bigbeatové projekty s Collegium musicum a Fermátou doplnené džezovými hosťovačkami a Fedor začal mať pre folk vo svojom preplnenom diári stále menej času.

Milan Tedla

Jeden z muzikantov, pre ktorých je hudba oveľa viac než len zdroj obživy. Milan hudbou žije a nevynechá žiadnu príležitosť si zahrať. Vyzdvihovať technické dispozície u človeka, ktorý roky hrával s Bohdanom Warchalom, je asi zbytočné, obdivuhodný je však žánrový diapazón, ktorý obsiahne. Zahrá úplne všetko – klasiku, džez, rock, ľudovku, country.... A vždy na excelentnej úrovni. Pre štýlový a žánrový eklekticizmus (alebo všežravosť?) Jednofázového kvasenie je takýto muzikant vítanou posilou a nevyhnutnou nutnosťou.

Keď si človek pozrie jeho hudobnícky životopis, je to pôsobivé listovanie. Komorný orchester Bohdana Warchala, Capella Istropolitana, spolupráca s Fermatou, účasť na projektoch Deža Ursinyho, Vladimíra Mertu, Zuzany Homolovej, hosťovačky s bluesmanmi...

Podobne ako Fedor, aj Milan sa začal zjavovať najprv na koncertoch Slnovratu, aby sa neskôr rovnako pravidelne objavoval aj na vystúpeniach Jednofázového kvasenia, ktoré ho kooptovalo ako stáleho spoluhráča. Viaceré skladby Jednofázového kvasenia sú až tak spojené s Milanov hrou (alebo sú dokonca na nej postavené), že bez neho ani nemá zmysel ich hrávať. To je napríklad prípad Nočného motýľa, Parafrázy, Krídel...

Milanove virtuózne vstupy sa objavujú na všetkých albumoch Jednofázovky a vždy je to pôžitok – pre poslucháča, ale aj pre nás, zúčastnených. Páni si želajú country husle ? Žiaden problém, tu sú... Baroková téma? Milan ju servíruje okamžite... Keď sme nahrávali skladbu Krídla (na CD Druhý pes, tretia fáza), naša pôvodná predstava jedného či dvoch husľových motívov sa nám najmä Milanovým pričinením vymkla z rúk. Výsledkom bol sláčikový kvartet (či kvintet?), kde violončelový part obstaral jeho syn Braňo, a zvyšok orchestra už donahrával Milan systémom „čo sloha, to iný aranž“.

Samozrejme, že takýto prístup prináša aj problémy. Milan vždy dokáže do každej skladby ponúknuť hneď niekoľko úplne rozdielnych verzií a človek potom nikdy nevie, ktorú si vybrať. Nie je to jednoduchá spolupráca...

Jaro Filip

Aj keď Jaro nebol náš stabilný spoluhráč, zaujímavé bolo, ako sa naše cesty vždy v určitom období stretli a vzápätí zas divergentne vzdialili. Spájala nás napríklad pivnica Divadla u Rolanda – na doskách tohto magického prostredia zažiaril Jaro po prvýkrát začiatkom sedemdesiatych rokov (presnejšie v roku 1974), keď hral v legendárnej maloformistickej inscenácii Ostrovy (len tak mimochodom, spolu s ním sa v Ostrovoch objavila aj Zuzana Homolová). Filip pôsobil v Divadle u Rolanda až do roku 1978, o necelý rok neskôr mali na tých istých doskách svoje prvé vystúpenia Dušan Valúch, Miloš Janoušek a ostatní členovia združenia Slnovrat.

Viackrát sme sa stretli na rovnakých podujatiach (Slovensko a najmä Bratislava nie sú zas až tak veľké) a zistili sme, že na mnohé veci máme rovnaký (nielen hudobný) názor. V čase „nežnej“ revolúcie Jednofázové kvasenie pravidelne hrávalo na improvizovaných text-appeloch To je ono!, ktoré vo vtedajšom Štúdiu S uvádzali Milan Lasica, Julo Satinský a Jaro Filip. Istý čas sa dokonca hovorilo aj o možnosti pravidelných vystúpení Jednofázovky v Štúdiu S, ale našťastie s revolučnou eufóriou sa rozplynul aj tento nápad.

Keď v roku 1990 dostala Jednofázovka z Opusu ponuku na nahrávanie albumu, celkom logicky sme sa obrátili aj na Filipa ako na jednu z duchovne spriaznených duší. Jaro naše piesne poznal, takže pribehol do štúdiu so synťákom pod pazuchou, zapol ho, behom pár minút nahral hammondovský organ do R.U.R., rock´n´rollový klavír do Blues žilinského vlaku a barovo swingujúce piáno do Yettiho a Blues dlhej pauzy, z ďalšej skladby sa vykrútil s odôvodnením, že mu nesedí ladenie a opäť sa vyparil. Jaro bol človek hromadného výskytu a večne v pohybe.

Potom sme sa viackrát stretli pri nahrávaní relácií Záložňa, Noční vtáci a najmä Apropo, kde sme už pomaly patrili k inventáru. Vždy sme sa lúčili s tým, že určite ešte niečo spolu urobíme. Už sme neurobili a nebolo to našou vinou. Jaro zomrel v roku 2000.