Naši spoluhráči 5.

Milan Belan

Hudba Jednofázového kvasenia nikdy neuznávala obmedzenia - ani čo sa týka štýlov, ale ani veku. Kým na jednej strane generačnej osi boli Jakub Janoušek a Tomáš Kukliš, druhé krídlo posúvalo vekovú hranicu stále viac. Dlhé roky najstarší Kajo Svozil bol najskôr nútený vyprázdniť generačnú pozíciu v prospech Petra Koreňa, ale – ako sa časom ukázalo – ani to nebol v JFQ definitívny vekový vrchol. Milan Belan je hudobník, ktorý už toho má za sebou požehnane, na rozdiel od nás eklektikov však po celý život verne vyznáva jediný hudobný žáner - džez. Založil hard bopové kvinteto, hrával s Pavlom Polanským a Ladislavom Gerhardtom (s ním nahral aj hudbu k filmu Dušana Hanáka Artisti), pôsobil v orchestroch Jána Siváčka, Jaroslava Laifera, Juraja Velčovského, Gustava Offermanna...

Jednofázové kvasenie sa s Milanom zoznámilo pri jednom z letných koncertov v čitárni u Červeného raka. Milan vystupoval ako člen kapelky s neopakovateľným názvom Geria Trio (už len dramaturg, ktorý dal dokopy na jedno pódium mená Jednofázové kvasenie a Geria Trio by si zaslúžil ocenenie). Geria Trio hralo džezové štandardy s neobyčajným drajvom a nasadením, a aj muzikantský vklad, vytváraný najmä trubkárom Milanom Belanom a huslistom Milanom Tedlom, vzbudzoval rešpekt. Milan Tedla tvoril spojenie medzi našimi obomi ansámblami a keď si Geria Trio pre svoj blok ešte dohodlo výpomoc basgitaristu Tomáša Kukliša, došlo k úplnému duchovnému aj personálnemu prepojeniu oboch kapiel.

Pri nahrávaní Bezfázového stavu sa - aj vďaka Milanovi - splnil Kajovi Svozilovi tajný sen. Kajo, zaslúžilý džezmen, ktorý bol nepriazňou osudu nútený stráviť svoje najproduktívnejšie roky uprostred folkových hudobníkov, sa konečne mohol obklopiť džezovými muzikantmi a začať písať ozajstné dixielandové aranže. Spolu s Milanom Belanom a ďalším prizvaným džezmenom, pozaunistom Jozefom Chorvátom zo Swing Society Orchestra, vytvorili dychovú sekciu a začali plniť skladby swingovými a dixielandovýmí náladami. Džezový živel nakoniec až tak silno ovládol ihrisko, že napríklad vo Vražednom dixielande už z folkových či rockových muzikantov nehrá nikto - len džezová dychová sekcia si vystačí celkom sama. Dušanovi, ako autorovi, sa ušlo aspoň trochu spevu - ale ku gitare ho džezmeni už tiež nepustili..

Michal Jaško

Nie je náhoda, že z plejády našich spoluhráčov viacerí hudobníci prichádzajú z prostredia džezu alebo vážnej hudby. Na jednej strane to potvrdzuje širokospektrálnosť a neohraničenosť záberu JFQ, na druhej strane zas zdôrazňuje fakt, že Jednofázovka vždy spolupracovala s výbornými muzikantami, ktorí nemajú problém s žánrovými šuflíkmi.

Hráč na trombón Michal Jaško je jedným z tých hudobníkov, ktorí sú doma rovnako vo vážnej hudbe ako aj v džeze a jeho meno sa spája s ansámblami ako Slovenská filharmónia, Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band, Slovenské filharmonické kvinteto alebo Ragtime Jazz Band.

V Ragtime Jazz Bande hráva aj náš ďalší spoluhráč, trubkár Milan Belan. Keď Kajo Svozil hľadal trombónistu pre svoje poctivo aranžované „dychárske“ party, Milan mu dal tip na kolegu z Ragtime Jazz Bandu a na najbližšom koncerte oboch aj zoznámil. Kajo a Michal sa rýchlo dohodli a bolo jasné, že dychová sekcia sa na novom albume obohatí o ďalšieho člena.

Mišo Jaško okrem virtuózneho ovládania nástroja pri nahrávaní ukázal, že je všestranne prispôsobivý muzikant, ktorý dokázal naplniť aj tie najprotikladnejšie predstavy Jednofázového kvasenia – rozverné trombónové sólo v Bluese o odzbrojení, retro mini band v skladbe Pred zrkadlom, v dvojici s Milan Belanom stvorili mariachi band v pesničke Nikdy tak nebolo alebo v trojici s Milanom Belanom a Kajom Svozilom autentický dixieland v bluese Tečie mi voda do rukáva.

Julián Ratica

Asi málokto si uvedomuje dôležitosť nahrávacieho štúdia tak, ako Jednofázové kvasenie. Nie že by štúdií bolo málo a nedalo sa medzi nimi vybrať - sú ich naopak mrte. To len členovia JFQ majú vysoké nároky. Štúdio by nemalo byť príliš veľké ani príliš drahé, nahrávací režisér/zvukár/technik by mal byť tolerantný človek, ktorý si neodpľuje, keď zistí, kto k nemu prišiel nahrávať, mal by mať cit pre akustickú hudbu, ale nebáť sa ani rockových úletov (ale ani ich veľmi neforsírovať). Mal by mať svoj hudobný názor, ktorým by podporil prácu tria v štúdiu, ale na druhej strane by ho nemal až tak veľmi presadzovať, lebo Jednofázovka vie sama najlepšie, čo jej svedčí... A najmä mať empatiu k neohraničenému štýlovému blúdeniu folkových legiend a k ohraničeným inštrumentálnym schopnostiam tria Otcov zakladateľov.

Keď sme narazili na štúdio Verklík, hneď nám bolo jasné, že sme našli svoj ideál. Sympatická cenová ponuka, útulný priestor v tichej štvrti Prievozu, výborné technické vybavenie a k tomu neoceniteľný bonus v podobe jeho majiteľa a hudobného režiséra Juliána Raticu. Jeho pokojný prístup sa nezmenil ani pri piatom či šiestom neúspešnom „tejku“ („Ideme ešte raz? Výborne, to bude super!“), neomylným hudobným citom nás vedel nasmerovať v našich inštrumentálnych výletoch, na druhej strane dokázal našim občas hmlistým predstavám dať kontúry a tvár.

Podobne ako pri predchádzajúcom albume opäť sme ho dôsledne využili aj ako inštrumentalistu – hráča na bicie, rôzne perkusie, klavír, ba dokonca aj na gitaru. Ak predchádzajúce nahrávanie Rybieho menuetu bolo vzájomným oťukávaním, na novom albume sme ho už pasovali za bezvýhradne akceptovaného hudobného producenta a stáleho spoluhráča JFQ. Beatles mali svojho „ piateho Beatla“ v podobe Georga Martina, my sme si našli Juliána Raticu.