Najbizarnejšie koncerty Jednofázového kvasenia
1. Folk-metal versus Oi-folk! (1985)
Rok 1985, Trenčín, regionálna súťažná prehliadka hardrockových, heavy-, trash- a neviem ešte ako metalových kapiel. Koncert zorganizovala mladá kultúrna pracovníčka, ktorá s úmyslom skultivovať zdivočelé metalistické davy subtílnou hudobnou produkciou uviedla v prestávke pred vyhodnotením kapiel kultúrnu úderku Jednofázové kvasenie (vtedy ešte v dvojčlennom zložení Valúch - Svozil).
Dušan po príchode na pódium bleskovo zhodnotil situáciu a začal vystúpenie slávnym predslovom:
"Najprv básnička o kominárovi alebo o zlej voľbe povolania: Komíny on nevymetal, len počúval heavy metal!"
Vďaka tomu mala Jednofázovka celé publikum v hrsti a aj pri romantickej pesničke Klišé zožala taký aplaus, ako keby ajronmajdeňáci hrali svoj najväčší hit.
No najhviezdnejší okamih nastal v úplnom závere koncertu. Na pódiu sa zjavil vehementne mávajúci holohlavý Kajo Svozil junior (za tento skinheadský dizajn boli zodpovedné vši, ktoré nachytal na dovolenke v Juhoslávii), ktorý pri záverečnej klaňačke spontánne vybehol na pódium spoločne s tatom vychutnať tú slávu. Pri tomto zjavení intenzita aplausu stúpla o niekoľko desiatok decibelov a Dušan skomentoval nečakané zjavenie slovami: "Toto je náš nehrajúci kapitán".
2. Folk ako prostriedok národného osvietenia (1986)
Všeobecná akceptácia a umenie Jednofázového kvasenia zožali úrodu v druhej polovici osemdesiatych rokov, keď Jednofázové kvasenie dostalo ponuku zúčastniť sa osvieteneckého projektu - inscenovaného pásma poézie Hugolína Gavloviča: Valaská škola mravúv stodola.
Projekt bol v podstate putovný cirkus po vybraných slovenských mestách a osvieteneckú poéziu recitoval výkvet slovenských hercov ako Peter Debnár, Vlado Durdík a Stano Dančiak. Jednofázové kvasenie malo tejto úderke dodávať punc nekonvenčnosti, čo sa asi aj podarilo. Hlavné požiadavky na kapelu boli byť triezvy a v bielej košeli. Dušan to riešil dlhou nočnou košeľou arabského pôvodu, ktorú mal zastrčenú v nohaviciach a vykasal ju len pri výnimočných situáciách – vtedy siahala až po zem. Na námietky pani režisérky Hildy Michalíkovej poznamenal len, že požiadavka bola na farbu, nie na dĺžku košele.
Kto sa náhodou chcel prísť pozrieť špeciálne na Jednofázové kvasenie, namiesto Yetiho, Prvého letu a Spiacej ženy počul mravoučné Richtár ten má býti, který ví súditi alebo Panna pri cnosti bohatá je dosti. Koniec koncov- texty neboli naše, aj hudba bola cudzia (napísal ju Rudo Géry).
Punc novosti z nás vyprchal po treťom či štvrtom vystúpení a viac ako na umenie, sme sa v duchu najlepších tradícií umelcov-profesionálov sústreďovali len na po-programovú žranicu (dnes sa tomu hovorí after-party).
V pretekoch, kto sa prvý dostane k bohato prestreným stolom, obvykle viedol Miloš tesne nasledovaný Macom Debnárom.
3. Uhorský zjednodušenec (1987)
Desiatka vystúpení vo farbách Hugolína Gavloviča viedla o rok neskôr k ďalšej , možno ešte pozoruhodnejšej ponuka. Pri príležitosti niektorého výročia Daniela Georga Speera (zvaného tiež Uhorský Simplicissimus, alebo po našom Uhorský Zjednodušenec) vzniklo hudobno-slovné pásmo Hudobný turecký Eulenspiegel. V rámci neho malo Jednofázové kvasenie interpretovať Speerove skladby vo folkovom prevedení a aranžmáne - čo znamenalo to, že partitúry pôvodne písané pre komorný orchester, sa museli realizovať v podaní dvoch akustických gitár a flauty.
Vystúpení nemalo byť až tak veľa - presnejšie povedané malo byť jediné - zato však na Bratislavskom hrade a v prítomnosti Speerovho objaviteľa a upravovateľa, profesora Jána Albrechta.
Keď bolo po všetkom, opýtali sme sa p. Albrechta, ako sa mu pozdávala takáto interpretácia. Hansi Albrecht odpovedal diplomaticky: „Ja beriem zodpovednosť len za pôvodnú transkripciu.“
Ako sa Kajo Svozil po rokoch priznal, profesor Albrecht mu medzi štyrmi očami ešte povedal, že on si predstavoval flautu viac staccato - nebola to však asi celá pravda. Môžeme sa len domnievať, že pán profesor Albrecht si inak predstavoval aj ďalšie časti Speerovho diela.
4. Folkový kontakt tretieho druhu (2008)
Vystúpenia pod holým nebom majú svoju príťažlivosť, ale aj svoje riziká. Jedno z najväčších nebezpečenstiev je počasie, ktoré robí z takýchto koncertov akcie s nepredvídateľným priebehom.
Počas bratislavského Kultúrneho leta malo Jednofázové kvasenie hrať v Čitárni u Červeného raka. Príjemné prostredie záhrady s kultivovanými návštevníkmi sľubovalo rovnako príjemný zážitok.
Zamračená obloha však neveštila nič dobrého. Až do poslednej chvíle nebolo jasné, či sa koncert uskutoční alebo nie. Nakoniec organizátor povedal, že hrať sa bude, technici rozložili aparatúru a v tej chvíli začalo liať.
Bolo treba urobiť rýchle improvizované rozhodnutie. Hudobníkov aj s reproduktormi presťahovali pod oblúk mostu Michalskej brány, väčší problém bol však s divákmi, pretože jediným krytým miestom bolo opustené pódium. Naň organizátori usadili divákov, a tí potom v tomto obrátenom garde ako lastovičky na drôtoch sledovali dianie, odohrávajúce sa na opačnej strane záhrady.
Ak jedným z najdôležitejších atribútov folkového koncertu je kontakt s divákom, tak v tomto prípade sa veľmi nevydaril. Územie nikoho meralo asi dvadsať metrov a ako poznamenal Dušan, viac než hudobné vystúpenie koncert pripomínal korešpondenčnú partiu šachu.